Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
#fromtimetotime #booknerd
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keď Filip videl, že čítam Dom, hneď sa pýtal, či si ho môže potom prečítať. Po jeho dočítaní knihu odporúčal našej mame. Tak nám koluje doma. A sme z nej nadšení! Všetci. Je krásna nielen vizuálne, ale aj pre emóciu, ktorou sa dotýka. A pocitovosť. Je to viacrozmerné čítanie, pri ktorom je človeku teplo, ale i chladno zároveň. Ide totiž o príbeh života v stavbe domu. O to, ako sa časom mení, ostáva hrejivý už len v spomienkach. Prirodzený ľudský odchod, ktorý Roca napísal bez prílišnej sentimentality, a napriek tomu čitateľa rozbíja na kúsky. Pretože je v obyčajnostiach neobyčajný - vyzbieraných odpadkoch i suchom mandľovníku. Je to skutočný príbeh o prijatí pominuteľnosti života, jeho pekných aj ťažkých chvíľ. A dom v ňom neostáva len príbytkom. Už len zodpovedať na otázku, čím vlastne je pre každého z nás? K tomuto príbehu sa ako staršia rozhodne vrátim a dám ho čítať aj môjmu otcovi, všetkým jeho deťom, Marekovi, starým rodičom, a Hanke, ktorejkoľvek, ktorú stretnem.
Malibu v plameňoch je kniha, ktorú treba čítať v čase, ak máte dosť. Dosť všetkého. Je dobrá vtedy, keď človek potrebuje ľahkosť. Knihu, v ktorej sa nechce strácať. Chce si len prečítať príbeh a mať z toho dobrý pocit. Je to kniha, s ktorou pokojne stačí stráviť jeden deň. Budete sa v nej prechádzať cudzou krajinou a nebudete vedieť prestať. Kapitolu za kapitolou pôjdete prirýchlo, aby ste zistili, čo čaká ďalej a kam najďalej sa dá až zájsť. Pravdepodobne na konci tá kniha skončí. A stane sa tak jednodňová. Nezoberiete si ju do konca života. No aj také príbehy potrebujeme. Nie nezabudnuteľné, ale predsa živé. Táto kniha sa číta pre zvedavosť, ktorú v čitateľovi vzbudí. (A, samozrejme, pre vlny!) Dajte si ju, ak máte dosť. Ak potrebujete prečítať príbeh (nie slová) a mať z toho dobrý pocit.
Už dlhšie si dávam pozor na to nenazývať maličkosťami veľké veci. Ani táto kniha nie je maličkou. Veľmi sa mi páči, ako je napísaná. Páči sa mi jej forma. Hovorí o známych magdalénskych práčovňach, (ich) ženách a praktikách, pred ktorými mnohí zatvárali oči. V príliš smutnom prostredí však musí existovať nádej. A odvaha pomôcť utrápeným. Táto kniha je trpká a láskavá zároveň. Hrá sa so svojim čitateľom. Je o uvedomovaní si toho, čo my máme, ale niekto iný nedostane za celý život. A návodom, ako sa možno o šťastie deliť. Všetky tie maličkosti sú obyčajné každodennosti. Veľké veci, ktoré zvykneme nazývať malými. Tie tvoria život.
Táto kniha patrí rozhodne medzi moje najobľúbenejšie absyntovky. Priveľmi často sa k nej vraciam, a to práve v momentoch, keď si zatúžim kúpiť chvíľkové šťastie. Vtedy si pripomínam, že nešťastie ľudí, ktorí žijú pre to, aby som sa ja mala dobre, je koniec koncov i mojim nešťastím. Toto je príbeh ľudí, ktorí sú nám bližšie než sa nám zdá. Je to i náš príbeh. Pripomínajme si ho, prosím, vždy, keď sa zabudneme.
Páčia sa mi knihy Sally Rooney. Mám rada jej postavy. Sú to komplikované bytosti, no napriek tomu, možno práve preto, mám pocit, že im rozumiem. A viem sa na ne hnevať, pretože niekedy zbytočne špekulujú. Vtedy im nerozumiem, takže ma dostávajú do rozpakov a páčia sa mi o to viac. Také sú ich vnútorné svety. Opísané vo svojej nedokonalosti. A plné rozporov. Táto kniha má, okrem bežných kapitol, kapitoly vo forme mejlov, ktoré si píšu dve hlavné hrdinky, vďaka čomu možno do ich vnútorných svetov nahliadnuť ešte hlbšie. Ich životy sú premenlivé, ale všetky sú, tak je premenlivosť prirodzená. Prejavuje sa aj tým, že dnes si môžem byť v niečom istá, čo sa o pár rokov zmení v iné. Dobre tak, keď si viem veriť, hovoriť o mojich pravdách nahlas a to aj s vedomím, že raz to môžu byť celkom odlišné moje pravdy. Knihy Sally Rooney čítam ako young adult, mám ich preto rada. Sú tiež o tom, a nech to znie akokoľvek klišoidne (a uprímne si myslím, že niektoré klišé sú krásne), že na svete nie je nič, na čom by záležalo viac, než naučiť sa milovať.
Tiež by som chcela, aby táto kniha bola povinná. Nedávno som hovorila, že vášniví ľudia sú najkrajší na svete. Rada by som svoje tvrdenie opravila. Myslím, že okrem nich medzi najkrajších patria aj ľudia empatickí. Je neuveriteľné, že niektorí dokážu ostať empatickí i v bolesti. A v nebezpečenstve. Veľmi to obdivujem, takí ľudia sú pre mňa vzorom rovnako ako Elena Lacková. Rómka, ktorá v utrpení dokázala meniť svet. Poriadne poznať svoj domov, v ňom krásno, šťastie, ďalej to rozmnožiť, prinášať tam, kde nie je vítané. Často odmietnutá, ale vždy láskavá. Otvárala dvere, ktoré sa iným otvárali samé, no pred ňou boli zamknuté. Táto kniha je o jej živote, ale taktiež o životoch všetkých tých, ktorých sme poslali na okraj našej spoločnosti. Je to autentický text o láske, veľkosti, maličkostiach, kráse, obrovskej ženskej sile, slabosti, predsudkoch. O rómskej kultúre, domove takisto krásnom a dôležitom ako je domov môj. Som vďačná, že Elenina kniha vyšla v slovenčine a je preložená vo viacerých jazykoch. Teším sa jej popularite. Ešte si prajem, aby okrem povinnej literatúry bola tiež v rómčine, nech v nej rómsky jazyk žije a pripomína nám tak, že aj to je niečí domov.
Neznesiteľné! Ľudská ľahkosť bytia, ktorá i tak je ťažká. Koľká nespravodlivosť! A či je vôbec možné žiť vo svete, kde spravodlivosť jestvuje? Alebo láska? Niekedy sa naša láska prispôsobuje tomu najlepšie vyhovujúcemu. Dokonca nazývame iné bytosti najmilšími. Ale veď to je nemožné, na celučičkom obrovitánskom svete nájsť druhú časť seba samého, či? Och, ľudské tvory ešte viac komplikujú už väčšmi skomplikované. K tomu vedomie o tom, že jedine skutočná láska nežiada byť naspäť milovaná. Ľudia sú rôzni, čím starší, tým sa menej približujú k sebe navzájom. Veď v mladosti ľahko splynúť, milovať (sa), stvárať rebélie, nekontrolovateľne žiť. Možno je dôvodom pocit blížiaceho sa konca a vedomie, že cesta späť nejestvuje. Pretože žijeme jedenkrát a nedá sa, aby rozhodnutie bez predošlej skúsenosti rozhodnutím bolo. Vlastne to by znamenalo, že sa tak život stáva kolobehom náhod, dobrých aj zlých. Nesnesitelná lehkost bytí prináša toľko otázok, ale aj množstvo odpovedí, nie dokonale jasných, ukrývajúcich sa medzi riadkami. A tiež zarmucuje, občas hnevá, poteší alebo prinúti k plaču akéhokoľvek druhu, dotkne sa okrem srdca i tela samotného. Dovolí ti zamilovať si rôzne druhy osobností, psa, slovo, či vidieť vidiek slobodnejší ako mesto. Taktiež Kundera píše, že človek milujúci knižky nedokáže ublížiť, aj preto sa ich snažím objímať preveľmi. A pravda, humor je jednou z výsad intelektuála, tak čítam túto jeho nenahraditeľnú iróniu.
Čítala som Cognettiho Osem hôr, to bol veľký zážitok. Jeho písanie je pohladenie duše, tak som si prečítala aj túto výpravnú vzácnosť. A znova upokojuje. Ľahkosť, príroda vo všetkom, všade, nadovšetko milovaná. Cesta, ktorá je dôležitejšia než samotný vrchol. Dobrodružstvo, v ňom poznanie. Paolo ma zobral kdesi ďaleko preč?. Na miesta, kde ľudia vďačia za každý deň, slnečné ráno, turistov a seba samých, medzi ľudské bytosti milujúce maličkosti. Veď, ak človek nemá nič, ale hory áno, tak vlastne ma? všetko. Toto nás učia mnohé? knihy, len jednoducho vďačiť a milovať. Niektoré miesta mi Cognetti nakreslil, nedokonale? skice, veľmi milé pohľady na svet, ktorý videl. Teraz viem, že keď mi bude občas ťažko, tak si v tejto alebo ktorejkoľvek jeho knižke opäť zalistujem, aby som sa cítila pekne, a budem sa!
Charlieho dielo nepochybne potrebuje každý. Príbeh obrovského priateľstva. Láskavosť. Najväčšia sila v slabosti. Dokonalých z nás robia nedokonalosti. Obyčajnosť je neobyčajná. Úprimnosť najväčšmi priťahuje. Smútok nie je hanbou, posilňuje. Pokora aj zvedavosť. Domov. A ticho, ktoré povie mnohé. Obrovská radosť a tie ilustrácie ju znásobujú. Dúfam, že ju dostanete do rúk, nech je objímaná, počmáraná a stále čítaná. Viac lásky vráti, to sľubujem.
Tma na poludnie je už druhou knihou o totalitných režimoch, ktorú som za posledné dva mesiace prečítala. V beletrii to nie je jednoduché, ale práve v nej sa tomu dokážem priblížiť najlepšie. Porozumieť svetu, ktorému vôbec nerozumiem. Snažiť sa mu porozumieť. A odmietnuť ho. Nahlas. Arthur píše krásne, ale o násilí, zbavovaní sa tých, čo začnú nesúhlasiť, postavia sa proti zlu. Je to o klamstvách, že niektoré z totalitných režimov môžu znamenať slobodu. O svetle na poludnie, ktoré sa rýchlo mení v tmu. Priala by som si byť múdra, vedieť sa rýchlo, bez neistôt, rozhodnúť. Aj to je dôvodom, prečo čítam múdre knihy - pomáhajú nám byť bližšie k múdrosti, každému aj všetkým spolu. George Steiner povedal: „Táto kniha dokázala zmeniť dejiny.” Je to pravda a verím, že (táto) kniha dokáže meniť aj budúce. Pomôže vedieť odpustiť, a predsa nezabudnúť. Dať si pozor na svoje rozhodnutie. Arthur Koestler napísal múdru knihu a my máme to šťastie ju po dlhých rokoch prvý raz čítať v slovenskom jazyku.
