Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Volám sa knihomoľ. Nie, nie je to diagnóza (zatiaľ), ale životný štýl! Knihy sú moja vášeň, oddych aj adrenalín v jednom. Milujem True crime – ak je v názve sériový vrah, som tam prvá. Detektívky, trilery, napínavé akčné príbehy? Áno, prosím! Mysteriózne, horory, fantasy, sci-fi? Prečo si vyberať, keď môžem mať všetko?
Čím zamotanejšia zápletka a záhadnejšie nitky deja, tým viac si užívam ich rozpletanie. Záver príbehu je pre mňa niečo ako odmena za intelektuálny maratón – potím sa spolu s vyšetrovateľmi a aj ja mám výslužku: čitateľskú katarziu.
Som úplne závislá na knižných sériách – Sam Porter, Sebastian Bergman, Robert Hunter, Maarten S. Sneijder či Kim Stoneová sú moji literárni kamoši. Oni vyšetrujú vraždy, ja vyšetrujem, kedy stihnem prečítať ďalší diel. A ak sa pýtate, kde ma nájdete – skúste najbližšie knihkupectvo, knižnicu, gauč s dekou... alebo hoci len nasledujte stopy knižného prachu.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento prípad ma zasiahol už od prvých strán. Tragická udalosť, pri ktorej prídu o život malé deti, vo mne vyvolala zimomriavky, smútok aj hnev. Bola to naozaj nehoda, alebo niekto pripravil všetko do posledného detailu?
Kate čaká mimoriadne náročné vyšetrovanie. Ako už býva u Amišov zvykom, pravda sa skrýva za mlčaním, nedôverou a ochranou vlastnej komunity. O to ťažšie je dopátrať sa toho, čo sa v skutočnosti stalo.
Aj v osobnom živote Kate rieši neľahké obdobie. A hoci už by mohla vedieť, že odvaha a nerozvážnosť nie sú to isté, opäť sa púšťa do nebezpečných situácií sama. Priznávam, že pri niektorých scénach som mala chuť zakričať: Kate, prestaň sa hrať na nesmrteľnú!
Do posledního dechu patrí medzi emotívnejšie diely série. Nie preto, že šokuje množstvom zvratov, ale preto, že tentoraz ide predovšetkým o spravodlivosť pre tých najbezbrannejších.
Mrtví promlouvají sa zatiaľ zaradili na prvé miesto mojej osobnej hitparády tejto série.
Linda Castillo opäť namiešala všetko, čo od dobrej kriminálky očakávam napätie, nepredvídateľný dej, množstvo tajomstiev, postupne odhaľované stopy a vyšetrovanie, ktoré ma držalo v strehu až do posledných strán. Tentoraz som si síce vytvárala vlastné teórie, no autorka ma opäť dokázala prekvapiť.
„V některých chvílích je trest méně bolestný než tajemství.“
A práve tajomstvá sú tým, čo robí tento príbeh takým silným. Niekedy totiž mlčanie bolí viac než samotná pravda.
Priznám sa, že po siedmich dieloch už sériu nevnímam len cez jednotlivé prípady, ale aj cez opakujúce sa autorské postupy. Kate opäť trávi viac času v teréne než vo svojej kancelárii, opäť riskuje vlastný život a zbiera ďalšie zranenia od otrasov mozgu cez zlomeniny až po strelné rany. Začínam mať pocit, že keby všetky svoje úrazy nosila viditeľne, vyzerala by skôr ako Frankensteinovo monštrum než policajná náčelníčka.
Popri samotnom vyšetrovaní čoraz viac vnímam aj vývoj vzťahu medzi Kate a Tomasettim. Obaja robia chyby a aj Tomasetti ma v tomto diele prinútil prehodnotiť môj dovtedajší pohľad na jeho charakter. Napriek tomu mám pri pohľade na celú sériu stále pocit, že práve on častejšie dokáže ustúpiť, hľadať cestu k zmiereniu a bojovať za ich vzťah. Kate naopak reaguje únikom, mlčaním a odtláčaním človeka, ktorý jej chce byť oporou. Jej správanie na mňa miestami pôsobilo zbytočne detinsky a priznávam, že som s ňou mala chuť poriadne zatriasť.
Autorka sa zároveň drží osvedčenej schémy Kate sa dostane do smrteľného nebezpečenstva, privolá pomoc a posily sa akoby zázrakom objavia v priebehu niekoľkých minút. Po siedmom diele už nad tým len pobavene pokrútim hlavou.
Zaujímavé je aj to, ako Linda Castillo vykresľuje amišsku komunitu. Hoci ide o ľudí, ktorí hlásajú mierumilovnosť a odmietanie násilia, v Painters Mill sa už odohralo toľko brutálnych zločinov, že občas nadobúdam pocit, akoby autorka neustále hľadala nové spôsoby, ako narušiť predstavu pokojného života Amišov.
Samotný prípad ma veľmi bavil. Námet, v ktorom prírodná katastrofa po desaťročiach odkryje dávno ukrytý zločin, je veľmi pútavý. Ešte viac ma však fascinovalo, aké množstvo informácií dokážu odborníci získať z kostrových pozostatkov a ako aj po troch desaťročiach dokážu postupne poskladať obraz toho, čo sa v skutočnosti stalo. Vyšetrovanie je priamočiare, bez zbytočných odbočiek či umelo vytvorených zvratov. A hoci som záverečné rozuzlenie odhadla pomerne skoro, vôbec mi to neprekážalo. V tomto prípade bola cesta k pravde zaujímavejšia než samotné prekvapenie.
Napriek všetkým výhradám ma séria stále baví. Alebo možno práve vďaka nim. Pretože keď ma kniha prinúti polemizovať s autorkou, hnevať sa na hlavnú hrdinku a zároveň sa tešiť na ďalší diel, znamená to jediné ešte stále mi na jej príbehu záleží.
A tak... idem ďalej. Som zvedavá, čím ma Kate Burkholderová prekvapí nabudúce.
Autorka prináša ďalší temný a brutálny príbeh, ktorý si udržiava svižné tempo, množstvo zvratov a napätie až do posledných strán. Páči sa mi, že napriek tomu, že sa snažím skladať jednotlivé stopy spolu s Kate, Linda Castillo si vždy nechá v rukáve niečo, čím ma ešte dokáže prekvapiť.
Keďže sériu čítam pekne od začiatku, čoraz viac si všímam opakujúce sa vysvetlenia udalostí z predchádzajúcich dielov. Chápem, že pre čitateľa, ktorý siahne len po jednej knihe zo série, majú svoje opodstatnenie. Pri plynulom čítaní všetkých dielov za sebou však na mňa tieto návraty pôsobia trochu zdĺhavo.
Naďalej ma baví sledovať vývoj vzťahu Kate Burkholderovej a Johna Tomasettiho. Ich pracovné partnerstvo sa prirodzene prehlbuje a spolu s ním sa pomaly rozvíja aj ich osobný vzťah. Nepôsobí nasilu, ale je prirodzenou súčasťou príbehu.
Záver vo mne zanechal viac otázok než odpovedí. Dúfam, že Linda Castillo sa k jednej dôležitej udalosti v ďalších dieloch ešte vráti, pretože by som veľmi rada videla, že Kate dokázala uzavrieť nielen vyšetrovanie, ale aj jednu kapitolu svojho vlastného života.
Možno práve preto sa mi tak páči úvodný citát tejto knihy. Minulosť totiž nezostáva za nami. Kráča s nami, ovplyvňuje naše rozhodnutia a občas nám pripomenie, že nie všetky príbehy možno uzavrieť jediným vyriešeným prípadom.
Druhý diel na mňa zapôsobil ešte o niečo silnejšie než Slib mlčení. Autorka opäť stavia na výborne vykreslených postavách, no tentoraz pridáva zamotanejšiu zápletku, viac falošných stôp a niekoľko momentov, pri ktorých som musela prehodnotiť svoje vlastné teórie. Vyšetrovanie pôsobí premyslenejšie a napätie si udržiava až do záverečných strán.
Aj tentoraz Linda Castillo nešetrí detailnými opismi násilia a brutality, ktoré nemusia sadnúť citlivejším čitateľom. Zároveň však nejde o samoúčelnú krvavosť násilie tu slúži ako kontrast k svetu Amišov, ktorý je postavený na viere, pokore a odmietaní násilia. Práve tento kontrast robí sériu takou jedinečnou.
Jedinou vecou, nad ktorou som sa opäť pristihla zamýšľať, je samotné prostredie. Painters Mill je malé mestečko, ktorého veľkú časť tvoria Amiši komunita známa prísnym pacifizmom. Preto vo mne občas vyvoláva úsmev predstava, aké množstvo mimoriadne brutálnych zločinov sa na takom malom mieste odohráva. Je to daň za kriminálnu sériu, ktorú som sa rozhodla autorke odpustiť, pretože samotné prípady za to stoja.
Veľmi ma bavilo sledovať vyšetrovanie a hľadať súvislosti. Niekoľkokrát som mala pocit, že som jednotlivé stopy poskladala o čosi skôr než Kate a jej tím. Napriek tomu ma autorka dokázala udržať v neistote až do samotného odhalenia. Správny smer som síce odhadla, ale meno páchateľa mi uniklo.
Modlitba za mlčení opäť otvára náročné témy;
"Painters Mill opäť stíchlo. Vrah bol odhalený, prípad uzavretý. Lenže nie všetky príbehy sa končia poslednou stranou knihy. Niektoré v nás zostanú ešte dlho potom. Pripomínajú nám, že skutočné príšery nemajú rohy ani desivú tvár. Vyzerajú ako obyčajní ľudia. Rozdiel je len v tom, že tam, kde by malo byť svedomie, zostalo prázdne miesto."
V druhom pokračovaní série s prokurátorom Roccom Eberhardtom a súdnym lekárom Justusom Jarmerom si autorská dvojica vybrala naozaj ťažkú a znepokojivú tému, ktorá vychádza zo skutočných udalostí.
Hoci príbeh nemá také vražedné tempo a napätie, aké dokáže vytvoriť napríklad Steve Cavanagh, kniha sa mi páčila. Otvára totiž dvere do jednej z temných komnát modernej histórie, kde sa neetické experimenty na poli psychológie a sociológie podpísali na životoch tých najzraniteľnejších detí. Detí, ktoré berlínske úrady v minulosti vedome zverovali do starostlivosti pedofilných pestúnov.
Príbeh sa začína vo chvíli, keď sa dve obete takéhoto experimentu Timo Krampe a jeho priateľ Jörg rozhodnú prehovoriť a poskytnúť rozhovor investigatívnej novinárke. Skôr než však stihnú svoj príbeh zverejniť, udalosti naberú dramatický spád. Jörg zmizne a o niekoľko dní jeho telo vylovia z rieky. Netrvá dlho a niekto sa pokúsi aj o Timov život. Kto stojí za týmito udalosťami? A čo všetko je potrebné utajiť, aby pravda nikdy nevyšla najavo?
Všetko sa odohráva na pozadí vrcholiacej predvolebnej kampane, v ktorej jeden z favoritov na víťazstvo zrejme vie viac, než je ochotný priznať.
Začítať sa do príbehu pre mňa nebol problém. Právnické romány mám rada a ani tentoraz nesklamali. Dej plynie svižne, kapitoly sú krátke a vecné, autori nezaťažujú čitateľa zdĺhavými opismi ani zbytočnou vatou. To však má aj svoju odvrátenú stránku. Priestor na hlbšie vykreslenie postáv zostáva obmedzený, a tak som si k nim nedokázala vytvoriť silnejší vzťah. Podobne mi chýbalo aj výraznejšie napätie, ktoré by ma nútilo obracať stránky s rastúcou nedočkavosťou.
Čo vo mne naopak vyvolávalo silné emócie, boli samotné fakty, na ktorých je príbeh postavený. Čítanie o tom, ako úrady napriek opakovaným svedectvám poškodených zostávali hluché a slepé, vo mne vyvolávalo hnev aj bezmocnosť. A ešte viac ma zasiahlo vedomie, že po mnohých rokoch sa spravodlivosť pre mnohé obete stala nedosiahnuteľnou len preto, že právny systém pozná pojem premlčacia doba.
Napriek výhradám som v knihe našla presne to, čo som hľadala. Priniesla mi nové informácie o udalostiach, ktoré sa v 60. a 70. rokoch v Berlíne skutočne odohrávali. Všetky tie osudy, zlyhania systému a následné odhalenia boli jednoducho desivé. Takýto osud by som nepriala ani svojmu najhoršiemu nepriateľovi. Každá ďalšia odhalená skutočnosť vo mne zanechávala pocit bezmocnosti, hnevu a smútku nad tým, ako hlboko dokáže zlyhať systém, ktorý má chrániť tých najzraniteľnejších.
„Nie vrah, nie vyšetrovanie a dokonca ani politické pozadie vo mne nezanechali najsilnejší dojem. Bola to predstava detí, ktoré mali byť chránené, no namiesto toho sa stali súčasťou experimentu. A vedomie, že nejde o autorskú fantáziu, ale o skutočné ľudské osudy. Práve to je na tejto knihe najdesivejšie.“
To, čo ma na knihe zaujalo najviac, nebol samotný prípad, ale postavy. Linda Castillo ich vykreslila tak presvedčivo, že som mala chuť zostať s nimi dlhšie aj po otočení poslednej stránky. Silnou stránkou knihy je aj samotné prostredie. Amišská komunita nepôsobí len ako kulisa, ale ako prirodzená súčasť príbehu. Tradície, pravidlá, viera, rodinné väzby aj spôsob života vytvárajú atmosféru, ktorá odlišuje túto sériu od mnohých iných detektívok. Linda Castillo píše priamočiaro a bez prikrášľovania. Nevyhýba sa násiliu, brutálnym vraždám ani opisom utrpenia, čo nemusí sadnúť každému čitateľovi. Mne osobne to neprekážalo, hoci musím priznať, že samotný dej na mňa miestami pôsobil trochu predvídateľne. Možno je to daň za množstvo kriminálnych románov, ktoré mám za sebou, pretože občas som mala pocit, že niektoré motívy či situácie som už v podobnej podobe stretla aj u iných autorov. Napriek tomu ma príbeh bavil od začiatku do konca. Pod vrstvou kriminálneho vyšetrovania sa ukrývajú témy dôvery, odpustenia, viery, rodiny, smútku, traumy, izolácie, zrady a hľadania vlastného miesta vo svete. Práve tie dodávajú príbehu hĺbku a robia z neho viac než len ďalšiu detektívku o sériovom vrahovi.
Slib mlčení je svižný, napínavý a atmosférický začiatok série, ktorý ma presvedčil pokračovať ďalej. A ak sú ďalšie prípady Kate Burkholderovej aspoň také dobré ako tento prvý, čaká ma ešte veľmi príjemných približne päťtisíc strán v Painters Mill.
Ideálne čítanie pre milovníkov rodinných tajomstiev, magických knižníc a všetkých, ktorí veria, že medzi stránkami sa môže skrývať niečo viac než len atrament.
Najväčšou prednosťou knihy je podľa mňa jej podmanivá atmosféra. Emma Törzs vytvorila originálny magický systém, ktorý pôsobí premyslene, jedinečne a zároveň znepokojivo. Magické knihy tu nevznikajú obyčajným písaním. Sú tvorené krvou Pisárov a niektoré z nich zostávajú hladné aj dlho po tom, čo je napísaná posledná veta.
Autorka nádherne vykresľuje životy svojich postáv, ich túžby, obavy aj vzťahy. Spočiatku je mágia plná úžasu a fascinácie, no s pribúdajúcimi rokmi zisťujú, že každé kúzlo má svoju cenu. To, čo kedysi vyzeralo ako dar, sa môže zmeniť na kliatbu. A práve tento kontrast medzi krásou a nebezpečenstvom robí príbeh takým pútavým.
Knižnica krvi a atramentu je mnohovrstevný román, v ktorom sa prelína mágia, riešenie záhad, odhaľovanie rodinných tajomstiev aj hľadanie vlastnej identity. Je to príbeh o dedičstve, ktoré si nevyberáme, o moci ukrytej v slovách a o tom, že niektoré tajomstvá dokážu prežiť celé generácie.
A keď som zatvorila poslednú stránku, zostala vo mne zvláštna myšlienka. Čo ak knihy naozaj majú vlastnú moc? Nie tú magickú, ktorá je napísaná krvou Pisárov, ale tú skutočnú meniť ľudí, ktorí ich čítajú.
Pretože niektoré príbehy sa po dočítaní nekončia. Len sa potichu usadia medzi našimi vlastnými spomienkami.
Niektoré prípady desia brutalitou. Iné tým, ako dlho dokázali zostať nevyriešené.
Případ zabijáka z Golden State je útla kniha, bez zbytočných odbočiek a bez snahy šokovať za každú cenu. Autor sa nespolieha na senzáciechtivosť skôr vecne a stručne sumarizuje takmer štyridsať rokov trvajúce vyšetrovanie prípadu, ktorý bol pre mňa úplne nový. A práve preto aj mimoriadne fascinujúci.
Príbeh sleduje Josepha DeAngela muža, ktorý v rokoch 1976 až 1986 terorizoval Kaliforniu. Stovky vlámaní, viac ako päťdesiat znásilnení a najmenej tucet vrážd. Roky práce policajtov, vyšetrovateľov a FBI neprinášali odpovede. Až v roku 2018 pokrok v analýze DNA konečne odhalil meno človeka, ktorý desaťročia unikal spravodlivosti.
Na celom prípade ma asi najviac fascinoval rozsah vyšetrovania množstvo zapojených ľudí, počet skutkov, nekonečné hodiny práce a slepé uličky. A potom ten moment, ktorý pri true crime býva azda najdesivejší keď si uvedomíte, že páchateľ nevyzeral ako monštrum. Bol nenápadný. Obyčajný. Človek, ktorého by ste na ulici bez váhania obišli.
A práve tu vo mne zostala otázka: Ako sa mu podarilo unikať tak dlho?
Kniha sa číta rýchlo, miestami až príliš. Ak nemáte radi zdĺhavé opisy a vyhovuje vám skôr stručné reportážne podanie, môže vám sadnúť výborne. Mne však pri čítaní chýbalo viac priestoru ísť pod povrch. Viac psychológie páchateľa. Viac pohľadu na jeho motiváciu. Viac toho prečo.
Vyrozprávanie prípadu na mňa pôsobilo trochu uponáhľane skôr ako veľmi dobre spracovaný dlhší článok než plnohodnotná true crime kniha. Nestihla som sa do prípadu ponoriť naplno a už som otáčala poslednú stranu.
A možno práve preto vo mne po dočítaní nezostal strach… ale skôr hlad po ďalších odpovediach.
Odporúčam? Áno najmä tým, ktorí chcú prípad spoznať stručne, bez zbytočných detailov a v rýchlom tempe. Ak však pri true crime hľadáte hlbšiu psychologickú sondu do mysle vraha a detailnejšie rozpitvanie prípadu, pravdepodobne vám bude rovnako ako mne niečo chýbať.
Stačí vám vedieť, čo urobil… alebo pri true crime potrebujete pochopiť aj prečo?
Na ďalšiu knihu od Kateřiny Surmanovej som sa veľmi tešila. A o to viac ma prekvapilo, ako ťažko sa mi čítala. Nie preto, že by bola zle napísaná práve naopak. Bola napísaná veľmi dobre. Možno až príliš dobre na to, aké témy otvára.
Príbeh sa sústreďuje na temné udalosti späté s históriou, starými krivdami a ranami, ktoré sa síce odohrali dávno, no nikdy sa celkom nezahojili. Dej je úzko prepojený s obcou Prameny, kedysi Sangerbergom miestom v pohraničí, cez ktoré kráčali dejiny a zanechali v ňom hlboké jazvy.
Je to rodinná sága o osudoch jednej vplyvnej rodiny, rozkročenej medzi Nemeckom, Rakúskom a Československom, od obdobia pred druhou svetovou vojnou až po súčasnosť. A práve toto obdobie je niečo, čomu sa v knihách aj filmoch zväčša vyhýbam.
Možno aj preto, že sa ma dotýka osobnejšie, než by som chcela. Moja stará mama často so smútkom v očiach spomínala, ako po vojne odsunuli jej rodinu aj mladšieho brata do Nemecka a ona tu zostala sama len preto, alebo vďaka tomu, že už bola vydatá za Čechoslováka. Znovu sa stretli až po desaťročiach, v deväťdesiatych rokoch. Možno aj preto sa mi pri čítaní niektoré stránky dostávali pod kožu až nepríjemne hlboko.
V centre príbehu stoja dve kľúčové postavy tej istej rodiny. Starý otec Adam, ktorý v úvode zomiera za nejasných okolností v Slavkovskom lese. Krátko pred smrťou sa vracia do rodných Sudet, do Pramenov, aby našiel odpovede a ochránil tajomstvo, ktoré si nesie naprieč nacizmom, povojnovým odsunom aj komunizmom. Po sebe zanechá len stopy záhadný zoznam mien, obraz bieleho jeleňa a množstvo nevypovedaného.
Jeho vnuk Tadeáš odmieta prijať oficiálne vysvetlenie dedovej smrti a vydáva sa po jeho stopách. Postupne rozpletá minulosť svojej rodiny a zároveň zisťuje, že nebezpečenstvo nepatrí len minulosti. Má tvár aj v prítomnosti a siaha bližšie, než čakal.
Kateřina Surmanová opäť čerpá zo skutočných udalostí a príbeh obohacuje metaforami, folklórom a mystickými prvkami, ktoré dokonale budujú tajuplnú, miestami až strašidelnú atmosféru. Postava Adama mi veľmi prirástla k srdcu svojou tvrdohlavosťou, vnútornou silou, ale najmä ľudskosťou. Ako sám o sebe opakovane hovorí: „Som človek.“ A počas celého príbehu to dokazoval. Veľmi sympatický mi bol aj Tadeáš.
Lenže dobrých ľudí je tu bolestivo málo.
Tých druhých chladných architektov krutosti, fanatikov hnaných ideológiou, mocou a bezohľadnosťou je v príbehu viac, než som dokázala uniesť. Ich činy zanechali v krajine aj v ľuďoch stopu, ktorá nezmizla ani po desaťročiach. Rodové kliatby, nevypovedaná vina, ticho a temnota, ktorá sa dedí z generácie na generáciu.
A práve tu som sa s knihou vnútorne bila.
Autorkin metaforický štýl mi tentoraz miestami nesadol tak prirodzene ako v jej predchádzajúcich knihách. Pri niektorých scénach ma z príbehu skôr vyťahoval, než by ma doň ponáral. Ako keby mi do pohára prosecca namiesto jahody niekto vložil kyslú uhorku. Obe veci mám rada… ale spolu mi jednoducho neladili.
A predsa… napriek tomu všetkému vo mne Prameny zostali.
Nie ako kniha, ktorú som si užila. Ale ako kniha, ktorá vo mne po dočítaní zanechala zvláštny nepokoj. Horkosť. Pachuť nevypovedaného. Ticho, ktoré neprichádza s pokojom, ale s otázkami.
Niektoré príbehy dočítam a zavriem.
A niektoré zavriem… ale ony vo mne zostanú ešte dlho otvorené.
