Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Malá knihomoľka z Bratislavy :) zbožňujem knihy, ale nie sú viac ako skutočný život, tak nezabúdajme žiť a zažívať! <3
IG: mercinkaa
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Nicol ma opäť prekvapila.
Jej debut "Táto kniha sa nedá zjesť" ma odpálil do inej galaxie s množstvom kvalitných emočných faciek, ale pri novele "TAM" sa stal presný opak. :(
Nedávam to za vinu nikomu.
Jednoducho mi táto tenučká neónka nesadla.
Jasné, že ma to mrzí, ale stáva sa.
Pritom štýl, ktorý si teraz autorka zvolila je viac než dobrý. Niekto mi bude oponovať, že nazývať ľudí NIE menami, ale napríklad farbou ich topánok alebo poradím, kedy sa narodili, je jedinečne a neotrepané, ale mne to strašne liezlo na nervy.
A veď nevadí. :)
Pokiaľ ide o samotnú tému, nečítala som, o čom to bude. Mám rada prekvapčo, ale "smrti blízkeho človeka" sa snažím vyhýbať. :/
Ani neviem, či preto, lebo sa nám v rodine už také udialo a bolo to dosť podobné, ako autorka opisovala, len v tom nebola staroba, ale hnusná choroba.
Možno som sa uzavrela natoľko, že o tom neviem už čítať, že to neviem (nechcem?) precítiť, že mi to vlastne vôbec nejde. Ostala som totálne neemočná a knihu zatvorila, akoby sa nechumelilo.
Preto prepáč Nicol, že teraz nechválim, ale verím, že iní budú a možno až až. ;)
Zatiaľ takto v skratke, páá a pusu, budem sa tešiť na ďalšie dielo a držím palce.
Takmer nikdy nestihnem divadlo na festivale Pohoda. Je v čase, kedy sa buď dávam do kopy alebo ešte hibernujem. :D
Vždy si ale všetky značím, ako nedosiahnuteľný cieľ, že keby raz náááhodou.
...
Monodráma od skutočnej preživšej z okupovaného Donbasu ma dostala. Nezrútila som sa, ale ostala som veľmi nahnevaná a zúfalá, že ja nič nezmôžem. Uvedomila som si, ako už veľakrát, že som človek, ktorý ma neskutočne šťastie - žijem v krajine, ktorú síce rozkráda aktuálna vláda ešte viac, ako vo svojej minulosti, ale stále sa nemusím báť vojnových útokov, rabovania, znásilnenia, bitky, smrti, hladovania a že ma v nemocnici neošetria, lebo zatiaľ všetky ešte stoja a lekári ordinujú.
...
Oľga Bojcová zažila okupáciu (2014), protesty na Majdane, udania.. Po príchode Rusov o všetko prišla, zostali jej len tri mačiatka. Aj napriek tomu sa rozhodla zostať, manžela s dcérou poslala preč a ďalej rozpráva svoj príbeh.
...
Tak vám poviem, táto divadelná hra je napísaná viac, než skvelo a zažiť ju naživo, tak plačem rovnako, ako diváci, ako samotný dojatý Michal Kaščák. Som neskutočne hrdá na Chersonské oblastné akademické hudobno-dramatické divadlo Mykolu Kuliša, ktoré sa nevzdalo a s touto hrou cestuje po celej Ukrajine. Funguje aj napriek vojne a jeho predstavenia sa konajú v protileteckom kryte.
...
Veľká vďaka patrí Pohode, že nás oboznámila, že nám podarovala ďalší, aj keď smutný zážitok, ktorý je rovnako dôležitý, ako tie radostné a šťastné. Iba 25 strán slovenského textu, ktoré budú doznievať dlho predlho. Vďaka zrkadlovému ukrajinskému textu ju rada podarujem našim susedom v paneláku, ktorý tiež nemali na výber.. :(
...
A teraz už skáčeme do auta a vyrážame na, pre nás, najkrajšie miesto počas leta na Slovensku, ktoré milujeme!
...
P.S.: dovolím si ešte citovať časť textu, ktorú som si musela prečítať rovno 2x:
~
„Vrátila som sa domov, ale nevedela som si nájsť miesto. Málo som urobila, úprimne, skoro nič. Žijem tak, akoby sa nič nedialo, ale pritom už je vojna... Dnes je tu toľko absurdností, že som už zabudla, čo je normálne. Hovoria: Sme bratský národ, historická spravodlivosť... Bratia, to sú tí, ktorí sa s tebou delia, a nie tí, čo ťa okrádajú. A kto kradne, je zlodej. Ten, kto nám ukradol Krym, nám už nikdy nebude bratom, navždy zostane podlým zlodejom. Bratia, vy sa dožadujete historickej spravodlivosti?! Áno? Tak potom vás treba deportovať ako Tatárov, vyhladovať vás ako Ukrajincov. Keď do vyprázdnených domov, ktoré páchli mŕtvolami a zúfalstvom sťahovali ešalóny Rusov... ale vám to neurobili, nespáchali na vás historickú nespravodlivosť... No povedzte, ak vymeníme jednu farebnú látku nalepenú na palici za inú, budeme zrazu iní? Budeme si môcť vymeniť gény, pamäť, krv, zem s miliónmi našich predkov? Krížikom na papieri matku a otca nevymeníš. Môžete získať nevlastnú matku a nevlastného otca, ale nikdy nie iných rodičov. Toto je realita. Ako môžeš zradiť svoju krajinu, ľudí, predať svoju zem? Nerozumiem...
A suseda Raja hovorí: „No, ty si všetko zmiešala dokopy. To sú ľudia a to je pôda, tá je predsa neživá.“ Neživá alebo živá? Možno toto je celý zmysel? Pretože pre niektorých sú pôda a zem živé a pre iných nie? Tak ju predávajú ako vec. Ale ak v tvojom ponímaní zomiera pôda, ako ju pochováš? Keď zomrie človek, je to jasné. Ale krajinu, s ktorou sa ti spája toľko spomienok, ako? Neviem.“
~
Toto je tak pekná kniha, že až!
Vlastne si ani nespomínam, kedy naposledy som čítala niečo tak ľudské, úprimné a dôverné. Odovzdala mi poznatky, o ktorých som netušila, ktoré som si dobrovoľne ani nevyhľadávala. O to viac ma prekvapilo, ako ma zaujali.
Rozhovory s ľuďmi z Gemera, ktorí, dovolím si tvrdiť, emočne živia tento nádherný región neboli nacvičené alebo vymyslené pre marketing cestovného ruchu. Počas ich čítania máte vierohodný pocit, že vám každý z nich rozpráva o práci a poslaní, ktoré sú osudové a hodné ich činov, či venovaného času. Zásluha patrí samozrejme autorke, ktorá položila tú správnu otázku. ;)
...
Netreba mi veľký román, drámu končiacu šťastím/nešťastím alebo zlomené srdce na to, aby som precitla, aby vo mne rezonoval dojem z prečítaného, a aby som pochopila, že Blízke veci sú úžasnou ukážkou toho, akí dokážu byť ľudia oddaní a čistí v hĺbke svojho presvedčenia, viery alebo jednoduchého bytia. Čo môže byť krajšie, ako uspokojenie z vašej snahy, práce a odhodlania?
Keď to všetko dáva zmysel, že staré veci nemusia umierať a chátrať, že sa pre ne vždy nájde využitie, a že mnoho pamiatok, ak sa teda bavíme o „oprave“ a vdýchnutiu nového života do starých múrov, nás prežije, a to je ich vďaka za náš záujem.
...
..takto by som mohla básniť a rozprávať ďalej, ale vedzte, že ak ste pochopili, čo som tým všetkým chcela povedať, neváhajte a začítajte sa. Mne kniha ušla v 1 vydaní ešte pred Vianocami, no vravím si, ak sa má ku mne dostať, dostane sa. Na jar tohto roku sme sa dočkali 2 vydania a asi to osud nejako zamiešal, že som si ju prečítala až po našom každoročnom tripe po Slovensku, kde bol dôležitou trasou aj Gemer.
...
Trošku ma mrzí, že som ju neotvorila skôr a nepoznala tak zaujímavosti o kaštieli Coburgovcov v Jelšave, na ktorý som hľadela s ovisnutými kútikmi. Bol totiž zatvorený a mne ani netrklo, že ide o miesto, kde ľudia zo združenia Čierne diery vybudovali presklené bunky, v ktorých je možnosť ubytovať sa a užiť si atmosféru dávnych rokov (za tento projekt získali Cenu za architektúru CE ZA AR).
O to viac som si ale dodatočne užívala rozhovory ľudí, ktorí sa miest, cez ktoré sme prechádzali, denne dotýkajú a majú k ním blízky vzťah.
...
Po zatvorení knihy mám nutkavú potrebu vrátiť sa na určité miesta, aby som im viac porozumela. 15 osôb a ich spomienky v príbehoch, 15 vecí, ktoré niečo znamenajú a rozviazali jazyk ich majiteľom. Krásny počin v krásnych farbách, a možno by niekto nesúhlasil s fontom písma a celkovým vizuálom, ale na knihy vydané „ČD“ sa predsa treba pozerať „inak“.. :)
...
Zadovážte si.
Prečítajte si.
Podporte a nakŕmte dušu gemerskou človečinou našej jedinečnej krajiny.
Verím, že budete spokojní, ako ja. ;)
Veľká záhrada je výborná! Môžete ju čítať 2 mesiace (ako ja :D) a vôbec sa nestratíte, nič vám neujde a ani na nič nezabudnete. Tvoria ju totiž krátke texty, niekedy len na strany, ktoré sú príjemným osviežením od bežných románov, často plynúcich ako jedna dlhá veta. A že sa moja myseľ narehotala, ako blááázen, frajer to dal rovno na „plnú hubu“. :D Možno preto, že vyrastal na dedine a opisy ako zabiť krtka, ako donútiť sliepku, aby zniesla svoje prvé vajce, lebo veď na to ste si ju kúpili, ako zaštepiť (hocičo), ako zasadiť a pohnojiť, aký humus zvoliť, a ktorý je vlastne ten najlepší?, mu prišli tak krásne reálne a v tej najväčšej úprimnosti neskutočne vtipné. :D Ak sa aktuálne chcete zabaviť, trebárs aj na dovolenke a nemusí to byť zase iba o ľuďoch, debutový román od Loli by mohol byť to pravé. :)
Nemecká autorka, okrem iného filmová režisérka a scenáristka, napísala niečo, čo má terapeutický účinok. Fungovalo to aj na mňa - zrazu som sa neponáhľala. Nesužoval ma pocit, že keď knihu neotvorím týždeň, zabudnem kto je kto. Dcéru, ktorá opustila veľký preplnený Berlín, aby mohla spomaliť a presunula sa na vidiek, kde sa s mamou hašterí, či sú riadky na sadenice správne vyhrabané, čo s popadanými jablkami, či kúpiť viac ako dve ovce a spoznať život dážďoviek, na to len tak nezabudnete. :D Je tu aj nejaký ten milenec žijúci na rohu ulice a ďalší, ku ktorému zo začiatku naozaj chodíte na psychoanalýzu + nejakí tí Japonci, ktorí zistili, že raziť biznis na vidieku sa mega oplatí a susedia, ktorí žijú len pre svoju záhradu a osivo. :D
Spoznáte, ak náhodou ešte nepoznáte, dedinský život, ktorý je vo svojej podstate veľmi obyčajný až deprimujúci, no zároveň plný poznania a bezohľadnosti. Ak totiž neplánovane skončíte v nemocnici, je mu to jedno. Zemiaky aj tak vyklíčia, či už v pivnici alebo nepozbierané v pôde. Ani zďaleka nie ste šéfom vo svojej záhrade. To ona diriguje, keď v noci spíte. :D
Lola nám s nádychom psychoanalýzy, občas mi nesadla, rozpráva o prírode a medziľudských vzťahov bez zbytočného balastu a emócii. Miestami som mala pocit, či sa hl. postava, pani manželka, na tom svojom vysnívanom vidieku trochu nenudí. Sledovanie okolia, to jej išlo, ale začala som mať pocit, že stále nevie, čo chce.. možno preto ten, či onen milenec, neskôr pohrávanie sa s myšlienkou na milenku. :D Ako keby sa stále hľadala a nič ju neuspokojovalo tak, ako si predstavovala.
Ku koncu začalo čaro knihy opadať. Môže to byť aj tým dlhým čítaním a bažením po novej knihe, neviem. Každopádne sa na posledných stranách blížime k jeseni a to rozhodlo o tom, že si zvyšných 28 strán nechávam na september a verím, že to bude skvelá bodka tejto jedinečnej knihy.
Nedá mi nespomenúť - zarezané okraje strán do oblúčika sú to najlepšie, čo vydavateľstvo mohlo urobiť. Vzhľadom na to, že ide o ľahučký paperback (bodaj by takých na našom trhu pribúdalo), kniha vďaka svojim oblým tvarom nejaví známky najmenšieho používania, a to som ju vláčila kade tade. Je tak akurát do ruky, do kabelky, na príjemno-humorné čítanie v električke, na lavičke, aj počas chôdze a obzvlášť vhodná v období od jari do jesene všetko vtedy klíči a rastie, rovnako ako v knihe. :) Som veľmi spokojná, vysmiata, obohatená a zrelaxovaná. Presne takto si predstavujem inteligentné pohodové čítanie.
P.S.: Námetom pre román, ktorý môžeme prirovnať aj k dokumentárnemu dielu bola Lolina vlastná „Veľká záhrada“ v Gerswalde v Brandenbursku. Išlo o projekt na mieste bývalej zámockej záhrady, ktorý so svojou mamou prevádzkovala v rokoch 2008 2024. Vznikol tam priestor pre workshopy, festivaly, výstavy, čítania + naozaj tam sídli japonská kaviareň. :) Keď sa na to pozerám, ako na celok, tak ide o počin, ktorý má krásnu hĺbku. Formoval sa roky a nečudujem sa, že za poznatky tvoriace celý príbeh získala v r. 2020 cenu. Som strašne rada, že sa stala dostupnou aj v slovenčine.
6 rokov mi trvalo, kým som na oscarový film Země nomádů, aj na knihu, dostala chuť. Keby ale nebola po ruke audio verzia, obávam sa, že by som ju aj napriek príťažlivej a zaujímavej téme nedočítala. :/
Stala sa totiž jednoduchá vec - po cca polovici ma prestala baviť a detailné, často pre mňa zbytočné opisy maličkostí ma unavovali. Nevytvorili zápal, ktorý autorka určite mala. Byť v centre diania a na pár mesiacov/rokov sa sama stať nomádkou, to už je iné kafe (pre lepšie uchopenie často nedobrovoľného života „na ceste“, rovnako ako aj Frances McDormand, hlavná nomádka filmu, ktorá si to tiež vyskúšala).
Prichytila som sa, ako si autorkine vety skracujem tak, aby boli postačujúce a knihe by absencia 50-tich strán vôbec neuškodila. Zdĺhavé „opakovanie“ zrazilo moje nadšenie, no chápem, že zostaviť knihu z množstva poznatkov a informácii nie je vôbec ľahké. Aj keď som sa nadstavila na reportážny štýl, ktorým je vyd. Absynt známe, nevyšlo to. :/
Zároveň si uvedomujem, že novodobým nomádom, ktorí nie sú bezdomovcami, ale len ľuďmi, ktorých postihol finančný nedostatok, sa bežne nedejú prevratné veci, nad ktorými by som mohla žasnúť. Vždy je to ale o podaní, ktoré sa Jessice Bruder až tak nepodarilo. Istou mierou ma ovplyvňoval súcit a úzkosť nad nespravodlivosťou, ktorá sa knižným nomádom prihodila, no tiež som si dávala otázku, či to nebola z časti aj ich chyba, že sloboda na kolesách bola jedinou možnosťou.
Poniektorí čitatelia mali predstavy, ako ja - tešili sa na najväčší americký road trip, ktorý stojí na kočovnom spôsobe života. Ono to aj road trip bol, ale denno-denné naháňanie sa za zárobkom peňazí, aby bolo za čo natankovať, opraviť si svoj pojazdný dom/karavan/doslúžilý autobus/dodávku a mať čo jesť na obed, či večeru bolo celkom bolestivé. Obzvlášť, keď išlo o osudy ľudí prevažne v dôchodkovom veku, ktorí doplatili na hospodársku krízu - vzala im pevné domovy a výšku výdavkov nadstavila na neudržateľnosť.
Aj hrdosť dospelého človeka nedovolí prežívať u detí, ako nejaký prívesok, čomu úplne rozumiem..
Skôr než nejaké dobrodružstvo môžeme teda očakávať krásne poukázanie na neschopnosť Ameriky postarať sa o svojich obyvateľov a ich dôstojné dožívanie. Namiesto toho veľa z nich ešte po 70-tke chodí na náročné sezónne brigády, kvôli ktorým cestuje z jedného konca na druhý, no nesťažuje sa ani zďaleka toľko, ako tí, čo majú materiálne viac. Vo svojej podstate sú šťastní, lebo niekedy nevlastniť nič znamená, že vám je ľahšie na duši a sloboda spojená s nekonečnou cestou pod šírim nebom sa stáva uspokojivou závislosťou.
Ja si takýto život síce neviem predstaviť, aj keď trip po svete s karavanom je môj sen, no oni nemali na výber. Veľmi dobre si uvedomujem, aké mám šťastie a výhody a ak viete o niekom, kto sa stále iba sťažuje, hoďte mu do hlavy túto knihu. Možno to pomôže. ;) :D
Trochu ma mrzí, že som si k nikomu nevytvorila vzťah. Stále to boli pre mňa cudzí ľudia. Možno pre vlastné dobro, uvedomujúc si, aká som vlastne „bohatá“, nie len pevným majetkom, ale hlavne pokojom a istotou, že mi nikdy nebude zima, že mi zatiaľ nikdy nič nechýbalo a že keď ma začne bolieť zub, tak nemusím cestovať do inej krajiny, aby ma to vyšlo lacnejšie, ale že mám financie a možnosť na okamžité riešenie a poistenie, ktoré ani zďaleka nie je také drahé, ako v krajine, ktorá sa ešte stále považuje za kráľovstvo najlepšieho života.
Aký to paradox a klamlivý sen, majn gottt!
Kniha „ZN“ nie je najlepšou absyntovkou, ale predostiera tému, ktorá rozšíri obzory a núti zamyslieť sa. Nebudem riešiť, kto si rád kupuje zbytočnosti, kto zase prehnane šetrí až sa tým nevedomky vystavuje stresu. Každý nech si robí tak, ako ho to teší, len nezabúdajme, že nie každý si môže vyberať. :')
Texty od Karlosa sú výborné!
Realisticky surové, ale žiadna žmýkačka emócii, ako od Američanov toľko v skratke pre tých, ktorí neradi omáčky a dlhšie knižné dojmy z prečítaného. ;)
Jeho prvá zbierka poviedok "Všetko alebo znič" z r. 2020 ušla mojej pozornosti. Ako sa aj píše na poslednej strane knihy, ktorá vizuálom ulahodí niektorým očiam aj ostatným zmyslom vďaka čiernobielym (+ ostatným odtieňom čiernej) ilustráciám od Huga Raýmana (čerstvý absolvent VŠVU v BA), vyšla počas covidového obdobia a nedostala sa do povedomia čitateľov tak, ako by si zaslúžila. Nápad spojiť obe zbierky do jednej je preto dokonalý, lebo mne Zmar nestačil a až po dočítaní celej knihy som bola sýta. :)
Ak môžem hovoriť za ženské pokolenie, mám pocit, že som vďaka autorovi viac prenikla do mužského sveta na dedine. Keďže som dievča z mesta a síce môj priateľ z malej klebetnej dediny, až Karlosové poviedky páchnuceho charakteru mi dožičili nálož, ktorú keby niesli aj moje ramená, zrútil by sa mi celý svet. Už dávno by som prestala veriť na šťastnú celoživotnú lásku, kde tam ešte v nádej a svetlo na konci tunela. Paradoxne som každú jednu postavu vedela pochopiť a kývala som hlavou, že „toto je takééé slovenskééé, do boha“. :D
Nejde o depresívne príbehy, aj keď mi nebolo často do smiechu. Svojský humor tu ale nechýba, len.. ten sivý mrak Rumburak nad ich hlavami, ten ich bude ešte dlho prenasledovať. Asi ani nikdy nezmizne, lebo sa, žiaľ, generačne dedí. V duchu som si Zmar premenovala na „dedinský mor“, ktorý je príliš ostrý na to, aby bol oficiálnym názvom, ale za to trefný, aby nebol pravdou.
Vyznieva to asi tak, že kniha opisuje akési temno a pochmúrnosť za účelom zúbožiť myseľ, či dušu, ale verte, že sa tak nedeje. Autor to nemal za potrebu.
Slovenský vidiek je miestom, kde sa desaťročia nič nemení a kde žijú stále tie isté povahy. Možno iba pomreli posledné babky so siedmimi sukňami okolo pása, mladšie si dnes oblečú už iba jednu, predsa len sú ťažké jak sviňa, inak je všetko jak cez kopirák. Načo potom podkurovať zúfalstvu a beznádeji? Ani IQ po tých rokoch nezmenilo trasu. Neprekvapuje, ani sa neosmelilo napadnúť mozgové bunky k sebareflexii. Nou nouuu.
Môže to znieť divne, že práve takúto tému som si užívala, ako vytúžené jarné slnko a netešila sa z ubúdania strán, ale je to tak. Meno autora som mala poznačené vďaka jeho skvelej poviedke Pajko, publikovanej v zborníku „Poviedka“ (každoročná súťaž KKBagalu) a som veľmi rada, že sa mi do rúk dostala táto ucelená zbierka.
Odporúčam ju všetkým zvedavcom aktuálnej slovenskej literatúry. Ak nepohrdnete opisom zabíjania husi, všade prítomného alkoholizmu, zatrpknutosti, závisti, či koncami, ktoré utnú to najlepšie, hor sa do nej! Verte, že ak by ste nepoznali národnosť autora, už po pár stranách by ste vedeli, že to nebude nikto iný, ako Slovák! :D
Zo Zmaru by inak mohol byť dobrý poviedkový film. Exceloval by v smiechu cez slzy, tak snáď sa toho niekto chopí. Viem, že vojna a okupácia sú pre SK kameru dôležité a stále príťažlivé témy, ale smiech, prostý život a slovenský žart by mohli byť konečne VIAC.
Hamnet je výnimočná a krásne napísaná kniha.
Z lyricko-poetického textu som stále očarená a intenzívne doznieva druhým týždňom.
Čítala som pomaly a užívala si každú jednu vetu.
Až tak veľmi sa mi páčila.
Nie je to najľahšie čítanie, či po fyzickej alebo psychickej stránke, ale rozhodnutie, že pôjde o, pre mňa, jednu z najlepších kníh, aké som kedy čítala, padlo po prvých dvoch „kapitolách“.
Štýl, ktorým autorka rozpráva, a že váha jej slov a opisov, najmä prírody a života tej doby, prebila všetok smútok, ktorý príbeh o strate milovaného a jediného syna prináša, je pre mňa jedinečným talentom.
Je ako množstvo prekrásnych obrazov, ktoré ponúkajú osobité spomienky a emócie. Je ich priveľa na to, aby som sa sústredila iba na očakávanú stratu a žiaľ z nej. Aj tak mi zo všetkého najviac vychádza láska - materinská, súrodenecká, partnerská, rodinná (nech sú jej podoby všakovaké), k prírode, k umeniu a k životu, ako takému.
Keď kniha vyšla na našom trhu (2021), nebol to okamžitý záujem, ale potom som uvidela trailer k filmu a už bol chrobák v hlave. Rozhodol za mňa osud výhra v súťaži na efemku a hneď išlo všetko bokom! :D
Asi mi knihou zlomeného srdca bolo málo, že som siahla po audioknihe. Prednes Dany Černé ma ovalil, ako keby som sedela v prvej rade v divadle a nestíhala ani dýchať. Bol to zážitok, ako hrom a dôverujem osudu, že táto novinka od audiolibrixu mala byť rovnakou súčasťou môjho HamN/Letového marca, ktorú uzavrela silno-bolestivá filmová dráma.
Tak vám poviem, keby som film pozerala bez svojej polovičky, tak ma žiaľ z dojímavého konca prizabije. Takto sme sa dusili a v tichu podporovali obaja, len ten obed, ktorý bol na stole už potom nechutil tak, ako sme dúfali.
Herecký výkon Jessie Buckley je dokonalý a som rada, že to ocenila aj Akadémia. Oscar za najlepšiu herečku v hlavnej úlohe putoval do jej rúk.
Fiktívny román opierajúci sa o skutočnú smrť jediného syna Williama Shakespeara a jeho milovanej o 8 rokov staršej manželky Anne (Agnes) Hathaway ostáva v mojom srdci a ja som vďačná, že sa toto dokonalé trojkombo „kniha, audiokniha, film“ dostalo ku mne v správny čas.
Škoda, že si už iba matne spomínam na moju UK návštevu nádherného mestečka Stratford-Upon-Avon, kde som sa dotkla domu pána W.S. a vtedy len povrchne vnímala jeho súkromný život. Po prečítaní knihy sa už na všetko pozerám inak.
Pomalšie tempo viacerých odradilo. Viem, že Hamnet nesadne každému, ale ak vás chytí prvých pár strán, dajte mu šancu. Môže sa dostaviť silný literárny zážitok.
Zamysleli ste sa už nad tým, prečo sú niektorí starí ľudia „zlí“?
Čo sa im v živote muselo stať, že v dožívaní poznajú iba nedôveru, tvrdosť a zatrpknutosť, ktoré nedokážu potlačiť, ani keby veľmi chceli?
Zlá babička, viacgeneračný román z dedinského prostredia nám vyrozpráva príbeh o večnom sklamaní, horších rozhodnutiach a nenaplnených snoch, ktoré rokmi zahubili Máriinu nádej v spokojný a šťastný život. Pritom by jej stačil iba malý domček, kravička a šťastná rodina. Čo ale ostane z dobrotivej duše, ak iba rozdáva a nevracia sa jej späť? :(
Aj napriek ťaživejšej téme sa kniha strašne dobre čítala. Je skvelou voľbou, ak viete precítiť neľahkú dobu na prelome 19 a 20 str., ktorú poznačila vojna, alkohol, každodenné rodinné starosti a nepochopiteľne zaužívané, že žena je len slúžka, kuchárka, rohožka a občasné fyzické aj psychické týranie je bonus, ktorý treba chápať, ako záujem chlapa otca, manžela, či syna..
Po večeroch pred spaním ma zmáhal pocit, že ku mne prehovára samotná Mária, dávna babička, ktorú som nikdy nepoznala, a ktorá chce, aby som vedela, ako to v skutočnosti naozaj bolo. Tam, v juhočeskej obci Ločenice a Svatý Jan nad Malší (okres České Budějovice), kde sa všetko odžilo.
Nálepka „zlá/zlý“ je jednoduché zaškatuľkovanie ľuďmi, ktorí nechodili v cudzích topánkach. Pri predstave, že by ma čakal rovnaký osud, ako najkrajšie dievča v dedine, ma rovno oblieval pot a na poslednej strane ma bez najmenšieho prekvapenia zaslzilo. Sama neviem, či z odľahnutia, že všetko zlé už pominulo alebo zo smútku nad krutou ťarchou bytia, ktoré dokázalo ustáť.
Ako dlho by sme v dnešnej dobe čakali my, kým nám náš milý splní sľubované? Premrhali by sme mladosť, či dokonca celý život, dochovali macochu, ktorá nás zradila, či manžela, ktorý nás podvádzal a takmer zabil? Často som zúrila, preklínala a obdivovala autorku za hádky s jej manželom, lebo si zastávala jeho „zlú“ babičku.
Román zverejňuje históriou z denníkov Máriinho vnuka (otca autorkinho manžela) a na menšom počte strán dokonalo opísal hĺbku jej povahy a celého života.
Ako dlho by sme v dnešnej dobe čakali my, kým nám náš milý splní sľubované? Premrhali by sme mladosť, či dokonca celý život, dochovali macochu, ktorá nás zradila, či manžela, ktorý nás podvádzal a takmer zabil? Často som zúrila, preklínala a obdivovala autorku za hádky s jej manželom, lebo si zastávala jeho „zlú“ babičku. Román zverejňuje históriou z denníkov Máriinho vnuka (otca autorkinho manžela) a na menšom počte strán dokonalo opísal hĺbku jej povahy a celého života.
Nedokážem si predstaviť tú chudobu a biedu. To ťažké šporenie peňazí pre lepšiu budúcnosť, ktoré sa rozkotúľajú za vaším chrbtom, tie sľuby prázdne slová - za účelom prítomného pokoja a spokojnosti a o agresii a veľkom egu mužov ani nehovorím.
S mojou povahou by som teda bola fialová každý deň.
Bez zbytočných detailov, napísané krásnym jazykom, ktorý sa dotýka srdca a občasným pocitom, že čítam návod na to, ako vymazať mäkkosť srdca, ako zabudnúť na úsmev a radosť z maličkostí.
Krásna kniha navonok, ako aj zvnútra, ale to už je poznávací znak edície Tvář od Vyšehradu. Tešiť sa môžete aj na atmosféru dotvárajúce ilustrácie od samotnej autorky vo farbách a emóciách celého románu.
Som viac než spokojná, dojatá a chválim štýl aj rozsah, ktorý na vypovedanie, aj keď sa niekomu môže zdať skromné a strohé, úplne stačil (nie že by ma nepotešilo ďalších 200 strán naviac).
Odporúčam z celého srdca!
Životopisný román, za ktorý Frank McCourt získal Pulitzerovú cenu je od svojho vzniku (1996) stále veľmi populárny a ospevovaný.
Väčšina čitateľov píše, ako im zlomil srdce, aké bolo ťažké čítať opisy chudoby, hladu a životných podmienok, kvôli ktorým umierali deti, prípadne že nevedeli knihu dočítať, lebo ich emočne trýznila.
Vďaka vysokému hodnoteniu som mala isté očakávania aj obavy z opisovanej hrôzy, ktoré sa na moje veľké prekvapenie nedostavili. Dokonca dumám nad tým, že keby som si knihu neprečítala, o nič by som neprišla, tak čo sa vlastne stalo?
S odstupom času máličko mením názor. Zjavne za to môže výborne natočený a vierohodne knihu kopírujúci film, ktorý vznikol už 3 roky po jej vydaní. Preto, ak nemáte silu čítať, postačí aj sľubná TV verzia. Až po jej vzhliadnutí začínam uvažovať, že predsa len to nebude obyčajný priemer, za aký som ju prvotne označila.
Občas mi napadlo, či ide o skutočnú pravdu, či autor niektoré situácie neprikrášlil za účelom väčšej drámy a úžasu, ale nežila som počas hospodárskej krízy a aj pozadie života Peaky Blinders malo podobné sfarbenie a podmienky, čiže ťažko povedať a prečo neuveriť?
Ako tak ale čítam zaujímavosti o knihe, nie som jediná, kto ju odsúdil za zveličovanie. Pred svojou smrťou to dokonca urobila aj Frankova matka, len boh vie, či kvôli hanbe alebo pre fakt, že si jej syn až prehnane hovel v zobrazovaní biedy, špiny a neľudských až ponižujúcich podmienok.
Andělin popel má svoju hodnotu a som rada, že v mojom prípade nebolo nutné prefackanie emočných procesov. Doznieva, nabáda k premýšľaniu, že si žijem ako kráľovná, keď nie som odkázaná iba na chlieb a vodu podobnú čaju.
Stále mi pripomína bublajúci hnev nad ich tatkom alkoholikom, ktorý mal rečí, ako koza bobkov a radšej si nalial do gágora ďalšie pivo, než aby vlastným deťom kúpil aspoň ten chlieb. Neodpustiteľné! :'(
Nič však nie je tak hrozné, keď smutné riadky prekrývajú autorove spomienky na šťastnejšie chvíle a bláznovstvá, ktoré zažil ako dieťa a neskôr dospievajúci mladý chlapec.
Niekedy ma čítanie veľmi bavilo, ani som si neuvedomovala, že priamej reči nie to, ale aj tak dávam nálepku „lepší priemer“.
Írsko-americký spisovateľ za svoj život napísal 3 knihy. Pokojne by stačila iba táto , vďaka ktorej sa stal milionárom. Aj keď už nie je medzi nami (1939 2009), páči sa mi, že žil v bohatstve aspoň na staré kolená akási spravodlivosť za to hladné detstvo v Brooklyne v NY a chudobné dospievanie v Limericku v Írsku.
Ako 19-ročný opäť vycestoval do Ameriky za vidinou lepšieho života a príležitosti. Dožil na Manhattane a zomrel na rakovinu kože. Román Andělin popel napísal v 66-tich rokoch ako memoáre svojho neľahkého detstva v živoriacej rodine, kde počet detí mohol byť navždy vyšší, mama by nepoznala depresiu zo straty detí a možno aj vďaka tomu, aj keď cez slzy by bolo veselšie. „Osud“ však niektoré cesty mení..
Životopisný román, za ktorý Frank McCourt získal Pulitzerovú cenu je od svojho vzniku (1996) stále veľmi populárny a ospevovaný.
Väčšina čitateľov píše, ako im zlomil srdce, aké bolo ťažké čítať opisy chudoby, hladu a životných podmienok, kvôli ktorým umierali deti, prípadne že nevedeli knihu dočítať, lebo ich emočne trýznila.
Vďaka vysokému hodnoteniu som mala isté očakávania aj obavy z opisovanej hrôzy, ktoré sa na moje veľké prekvapenie nedostavili. Dokonca dumám nad tým, že keby som si knihu neprečítala, o nič by som neprišla, tak čo sa vlastne stalo?
S odstupom času máličko mením názor. Zjavne za to môže výborne natočený a vierohodne knihu kopírujúci film, ktorý vznikol už 3 roky po jej vydaní. Preto, ak nemáte silu čítať, postačí aj sľubná TV verzia. Až po jej vzhliadnutí začínam uvažovať, že predsa len to nebude obyčajný priemer, za aký som ju prvotne označila.
Občas mi napadlo, či ide o skutočnú pravdu, či autor niektoré situácie neprikrášlil za účelom väčšej drámy a úžasu, ale nežila som počas hospodárskej krízy a aj pozadie života Peaky Blinders malo podobné sfarbenie a podmienky, čiže ťažko povedať a prečo neuveriť?
Ako tak ale čítam zaujímavosti o knihe, nie som jediná, kto ju odsúdil za zveličovanie. Pred svojou smrťou to dokonca urobila aj Frankova matka, len boh vie, či kvôli hanbe alebo pre fakt, že si jej syn až prehnane hovel v zobrazovaní biedy, špiny a neľudských až ponižujúcich podmienok.
Andělin popel má svoju hodnotu a som rada, že v mojom prípade nebolo nutné prefackanie emočných procesov. Doznieva, nabáda k premýšľaniu, že si žijem ako kráľovná, keď nie som odkázaná iba na chlieb a vodu podobnú čaju.
Stále mi pripomína bublajúci hnev nad ich tatkom alkoholikom, ktorý mal rečí, ako koza bobkov a radšej si nalial do gágora ďalšie pivo, než aby vlastným deťom kúpil aspoň ten chlieb. Neodpustiteľné! :'(
Nič však nie je tak hrozné, keď smutné riadky prekrývajú autorove spomienky na šťastnejšie chvíle a bláznovstvá, ktoré zažil ako dieťa a neskôr dospievajúci mladý chlapec.
Niekedy ma čítanie veľmi bavilo, ani som si neuvedomovala, že priamej reči nie to, ale aj tak dávam nálepku „lepší priemer“.
Írsko-americký spisovateľ za svoj život napísal 3 knihy. Pokojne by stačila iba táto , vďaka ktorej sa stal milionárom. Aj keď už nie je medzi nami (1939 2009), páči sa mi, že žil v bohatstve aspoň na staré kolená akási spravodlivosť za to hladné detstvo v Brooklyne v NY a chudobné dospievanie v Limericku v Írsku.
Ako 19-ročný opäť vycestoval do Ameriky za vidinou lepšieho života a príležitosti. Dožil na Manhattane a zomrel na rakovinu kože. Román Andělin popel napísal v 66-tich rokoch ako memoáre svojho neľahkého detstva v živoriacej rodine, kde počet detí mohol byť navždy vyšší, mama by nepoznala depresiu zo straty detí a možno aj vďaka tomu, aj keď cez slzy by bolo veselšie. „Osud“ však niektoré cesty mení..
