Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Just the guy...
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ja mám tieto Fryove prerozprávania starogréckych mýtov rád. Odysea je završením jeho cesty vysvetliť nám zrozumiteľne ( ak sa to pri toľkých menách a vzťahoch vôbec dá) a zábavne niečo o čo sme sa učili, čo k našej kultúre patrí a čo sa k nám dostáva aj formou populárnych príbehov, filmov, komiksov. Odysea je skvelá chuťovka pred Nolanovým veľkofilmom a aj ako niečo ku čomu sa dá neustále vracať a zabávať sa nad rôznymi odbočkami Odyseovho putovania. Podobne ako Trója je aj v tomto prípade príbeh viac akčný ako prvé dva zárezy v sérii. Ale zároveň krásne uzatvára dejový oblúk. Pre fanúšikov gréckej mytológie a špecifického humoru Stephena Frya povinnosť. Skĺbi sa tu totiž to najlepšie z jeho osobnosti a talentu.
Trojica poviedok, ktoré sa nedajú označiť iným prívlastkom ako podivné. Prvý príbeh je o dievčati od ktorého si nikdy nikto nechce zobrať jedlo - čo v nej vzbudzuje značnú frustráciu. Poviedka začína netradične, ale stále je ukotvená v realite, len aby ju postupne opúšťala. Na rovnakom princípe fungujú aj zvyšné poviedky. Druhá je o dievčati, ktorú nikdy nič netrafí. Ani keď hrá vybíjanú, ale aj keď ju niekto šikanuje a chce jej ublížiť, všetky predmety sa jej vyhýbajú. TO zase vzbudzuje frustráciu u nej. A tá tretia je o babe, ktorá sa rozhodla že bude existovať tak, že bude ležať na bruchu. Pohybovať sa bude len pomocou lakťov a nôh a v tomto príbehu zažije jedno zvláštne nočné dobrodružstvo. Imamura je hravá, nápaditá a jej príbehy sa dostávajú pod kožu. Majú silný spoločenský presah a zároveň sú oslavou divnosti a iluzívnosti. Podobne ako aj jej predchádzajúce diela je aj táto poviedková zbierka zaujímavá svojím presným zobrazením charakterov a svetom, ktorý je zvláštny a zároveň nesmierne fascinujúci.
Jemnocitný príbeh o prvej láske a fascinácii. Je to pomerne priamočiary príbeh, rozprávaný očami dieťaťa, takže jedna myšlienka a úvaha strieda druhú. Funguje to, pretože je to úprimné. A pretože to má vrstvy. Či už ide o babičku, spolužiačku, ktorá miluje Heat a Al Pacina, alebo samotnú Pani Ľadový sendvič. To, ako ju vníma hlavný hrdina. Ako ju vnímajú ostatní a ako sa vníma sama. Na 92 stranách je vypovedané všetko. Malá epizóda zo života dospievajúceho chlapca. Silná preto, že všetka dráma je prirodzená a hrdina sa ju snaží len pochopiť. Krátka, ale trefná. Mieko Kawakami len dokazuje, že aj krátky formát jej veľmi svedčí.
Citlivá reprezentácia mladého dievčaťa, ktorej psychická porucha znemožňuje vidieť svet tak, ako ho vidia ostatní. Imamura pristupuje k ťažkej téme hravo a bez predsudkov. Celý čas sledujeme Amikin POW čo nám zabraňuje, aby sme vnímali nadávky a odťažitosť jej rodiny a spolužiakov. Jej vnímanie je hravé, originálne. To, že sa za tým skrýva nevypovedaný smútok je rovina s ktorou kniha pracuje veľmi dobre. Pretože ako dospelí vieme viac. Určite viac ako Amiko. Táto citlivá a jemná sonda do duše postihnutého dievčaťa je krásnou ukážkou, že silná novela nemusí šokovať nepríjemnými a dramatickými scénami. Ďalšia ukážka Imamurinej autorskej vyspelosti. Určite stojí za prečítanie.
Ja mám tieto Fryové prerozprávania veľmi rád. Pôsobia komplexne a sú plné vtipných dodatkov. To, že sa v tom neviem vždy dobre orientovať dávam za vinu veľmi podobným a často krát sa opakujúcim menám, ale aj v tomto sa snaží Stephen pomôcť ako sa len dá. Ku knihám sa dá neustále vracať, kvôli nadčasovosti príbehov. Zároveň vedia krásne obohatiť to, na čo si ešte spomíname zo školských lavíc. Doplniť niektoré informácie a uviesť veci na pravú mieru, poprípade ukázať varianty týchto rozprávaní. Trója je ďalším funkčným zárezom v jeho Gréckej sérii. Hneď po dočítaní odporúčam siahnuť po Ilión od Dana Simmonsa. Stane sa z toho omnoho väčšia zábava. Za mňa veľmi dobré čítanie, ktoré funguje, aspoň podľa môjho názoru, ak ho nečítame naraz, ale po kúskoch.
Úprimne? Čakal som všeličo. Variáciu na tisíc krát ohranú tému čo sa týka voyerizmu. Hlavne v rámci feministickej literatúry. Kde hlavná hrdinka niekoho druhého obdivuje a snaží sa ho pochopiť. Ale toto ma milo prekvapilo. Je to plné drobných momentov. Má to atmosféru evokujúcu slice of life a hlavne to nemá žiadnu výrazne dramatickú scénu. Možno jednu, ale aj tá je v konečnom dôsledku len ozvláštnením. Nutným koncom. Imamura píše ľahko a bez zbytočných opisov. Ide rovno na dreň a nerieši hlúposti. Ale či už sa jedná o opis detí v parku alebo o toxické ženské prostredie v hoteli, všetko to dýcha skutočnosťou. Milé prekvapenie ktoré je o hľadaní a túžbe, zmene a neschopnosti sa zmeniť a znova raz o kritike spoločnosti. Zožral som to príbehu aj s navijakom.
Niekde som čítal, že keď idete čítať Blade itself musíte mať trošku trpezlivosti. S každým ďalším dielom tejto série vám to potom vaša trpezlivosť stonásobne vráti. A tak k dielu pristupujem. Joe Abercrombie je výborný spisovateľ. Má cit pre budovanie fikčného sveta, postáv a atmosféry. Hoci kniha nedisponuje mapou, vieme si poľahky predstaviť kde sa čo nachádza a ako čo vyzerá. Hoci jeho fikčný svet ako taký nie je veľmi originálny, (sever, juh, v strede veľké kráľovstvo) jeho rozmiestnenie figuriek a prostredí spĺňa svoj účel. Bavilo ma to. Užíval som si tú pomalosť, lebo každá kapitola odkryla novú povahovú črtu, súvislosť alebo fakt. Glokta a Logen sú zatiaľ najobľúbenejšie postavy. Mimo to je ale zoskupenie pyšný mág, schizofrenický bojovník, nevzdelaný učeník čiernoazijská psychopatka, egoistický vojak a inteligentný mrzák, zoskupenie, ktoré ma ešte bude veľmi baviť. Preto zaokrúhľujem mierne nahor.
Krátka novela o vzťahu študenta a jeho staršej učiteľky umenia. Príbeh vnímame cez pohľad hlavného hrdinu a spolu s ním zažívame všetky tie drobné nuansy zaláskovania, ktoré so sebou akýkoľvek vzťah prináša. To ako sa to celé skončí aj to prečo sa tak stane je pomerne priamočiare a tým pádom neprekvapivé. Nečíta sa to vôbec zle a má to aj množstvo pekných obrazov, ktoré minimálne za mňa pripomenú toto obdobie lásky a objavovania. Ale je tam prítomná aj určitá naivita, ktorá mi už v dnešnej dobe nemá veľmi čo povedať. Možno, že keby som bol mladší našiel by som tam aj nejaké to múdro. Ale ako jednohubka na zabitie večera - je to viac ako dostačujúce.
Emi Yagi hovorí o prapodivnom svete v ktorom sochy vnímajú a rozprávajú. Hoci skôr v latinčine a starogréčtine. Hlavná hrdinka sa k takejto jednej soche dostane a v rámci pracovnej brigády s ňou konverzuje. Yagi znova centralizuje všetko čo sa v tomto fikčnom svete deje okolo pocitov a pozorovaní hlavnej hrdinky. Vďaka tomu je útla knižka popretkávaná zaujímavými myšlienkami o samote, láske a o tom ako vlastne málo poznáme svojich blízkych nieto ešte samých seba. Fantastické prvky sú tu znázornené veľmi jemne, rovnako aj prezentovaná LGBT téma. Viacej sa príbeh sústreďuje na to, čo nás robí šťastnými? Hlavne v nalinajkovanom svete rôznych príkazov a zákazov. Venuša aj Rika sú si v mnohom podobné. A predsa vo veľa veciach rozdielne. Ich snaha spojiť sa je krásne vypointovaná a odzrkadľuje problémy, ktoré ma súčasná generácia s nadviazaným vzťahov. Sú tu aj vedľajšie vsuvky ( stará nájomnička, týraný chlapec) - tieto témy ale Emi Yagi nerozvíja do (pre mňa) uspokojivých koncov. Preto nedávam plný počet. Inak je to veľmi zaujímavá knižka, hoci skôr formou. Po tej emočnej stránke zase neprináša nič nové. Čo mi ale v tomto prípade zase vôbec nevadilo.
Emi Yagi píše dobre. O tom niet pochýb. A rieši pomerne aktuálnu tému japonskej bezdetnosti a tradičného office systému z pohľadu ženy. Jej pohľad pôsobí realisticky a do značnej miery depresívne. Ako rozsudok smrti. Preto si jej hrdinka vymyslí, že je tehotná. A tomuto svojmu klamstvu začne prispôsobovať celý svoj život. Kniha nepotrebuje drámu na to aby zaujala. Omnoho viacej sa autorka sústredí na slice of life koncept, kedy hlavná hrdinka rozmýšľa nad tým čo si uvarí, kde sa pôjde prejsť a aké filmy pozerá. Až ku koncu kniha naplno ukáže svoj skrytý význam. A začne spätne fungovať na rôznych úrovniach. Odrazu vnímame v príbehu samotu ( ale nie osamelosť). Zároveň tu máme potrebu prispôsobovať si realitu. Veríme klamstvu do takej miery, že sa stáva skutočným. Paralela s pannou Máriou je mierne úsmevná, ale funguje v koncepte mierne netradičného príbehu. Zmeny vo svete hlavnej hrdinky ( Shibaty) sú minimálne ale o to viac uveriteľné. Knižka možno potrebuje trošku iný prístup, ako keď čítate An Yu alebo Mieko Kawakami, ale stále funguje ako spoločenská kritika aj ako úsmevná satira. Za mňa rýchle a príjemne čítanie pri ktorom som mohol reflektovať aj svoju úlohu v ženskom svete z pozície manžela a otca. Čo nie je nikdy na škodu.
