Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Na túto knihu som sa tešil, pretože ma baví psychológia postáv, uzavreté prostredie a tajomná atmosféra. V tomto smere kniha funguje dobre. Starý dom, skupina mladých ľudí a postupné odhaľovanie tajomstiev vytvárajú zaujímavú atmosféru.
Problém však mám s celou základnou premisou príbehu. Myšlienka, že by sa hlavná postava mohla takmer dokonale vydávať za inú osobu a nikto z jej blízkeho okolia by si to nevšimol, mi prišla veľmi nepravdepodobná. Keďže na tom stojí celá zápletka, len ťažko som tomu dokázal uveriť.
Ďalším problémom je dĺžka knihy. Mnohé dialógy a vedľajšie línie mi prišli zbytočne rozťahané. Kniha má síce zaujímavé momenty a dobrú atmosféru, ale často som mal pocit, že sa dej neposúva a autorka len naťahuje čas. Niektoré naznačené záhady a príbehy z minulosti nakoniec ani nemajú väčší význam.
Najväčšou devízou knihy je atmosféra a psychológia postáv. Najväčšou slabinou je samotná nosná myšlienka, ktorej som jednoducho nedokázal uveriť. Pre mňa skôr sklamanie než výnimočná detektívka.
Zaujímavý nápad, slabšia pointa
Kniha ma zaujala hlavne myšlienkou jeden život prežívaný viackrát, vždy trochu inak. Na začiatku ma bavili tie momenty smrti a následného „reštartu“, keď sa hlavná postava snaží vyhnúť tragédiám a meniť svoj osud.
Problém som však mal v tom, že príbeh je veľmi roztrieštený. Objavuje sa veľa postáv a vedľajších línií, v ktorých som sa miestami strácal. Niektoré časti, najmä z detstva, sa mi čítali ťažšie, lepšie fungovali až epizódy z dospelosti.
Kniha má zaujímavé momenty a nápad, ale chýbala mi jasnejšia pointa alebo silnejšie rozuzlenie. Skôr než o hlboké zamyslenie nad životom ide o sled rôznych verzií osudu.
Celkovo zaujímavé čítanie, ale nie kniha, ktorá by vo mne zanechala silný dlhodobý dojem.
Kniha ma najprv chytila pomalším tempom a historickým prostredím Barcelony, ktoré mi na začiatku nebolo úplne blízke. Postupne som si však veľmi obľúbil atmosféru starého kníhkupectva, uličiek mesta a pokojný život hlavnej postavy, ktorá po práci začína pátrať po záhadnom autorovi a jeho knihe.
Príbeh sa postupne rozvíja v dvoch líniách v minulosti a v prítomnosti a čitateľ pomaly skladá mozaiku osudov jednotlivých postáv. Najviac ma bavila samotná atmosféra Barcelony, staré knižnice, stretnutia s rôznymi ľuďmi a postupné odhaľovanie tajomstiev.
Niektoré postavy, napríklad Fermín, dodávajú príbehu nadhľad a humor. Kniha je trochu romantická a miestami pôsobí ako literárna rozprávka pre dospelých, ale číta sa veľmi príjemne.
Pre mňa to bolo hlavne atmosférické čítanie kniha, ktorá vás prenesie do starého mesta plného kníh, tajomstiev a príbehov.
Recenzia Volanie kukučky
Túto knihu som zobral s očakávaním klasickej anglickej detektívky v štýle Agathy Christie. Nakoniec som dostal trochu niečo iné modernejší príbeh súkromného detektíva Cormorana Strika, ktorý sa ocitne na dne: bez peňazí, bez stabilného bývania a len s malou kanceláriou. Práve tento jeho obyčajný, trochu samotársky život ma na knihe bavil asi najviac. Strik postupne chodí po stopách, rozpráva sa so svedkami, vracia sa do kancelárie, varí si jednoduché jedlá a pomaly sa snaží poskladať pravdu. V tom je kniha veľmi príjemná a čitateľ sa do nej vie ľahko ponoriť.
Páčila sa mi aj dynamika medzi Strikom a jeho dočasnou asistentkou Robin, ktorá postupne začne hrať dôležitejšiu úlohu. Samotné vyšetrovanie je skôr realistické než dramatické ide viac o postupné skladanie detailov než o veľké akčné momenty.
Na druhej strane mi niektoré časti zápletky prišli trochu pritiahnuté za vlasy, najmä samotné rozuzlenie a niektoré okolnosti vraždy. Tam som mal pocit, že príbeh je trochu umelo poskladaný. Napriek tomu ma kniha bavila hlavne kvôli postavám a atmosfére vyšetrovania.
Celkovo je Volanie kukučky príjemná moderná detektívka, ktorá stojí skôr na charakteroch a postupnom pátraní než na šokujúcich zvratoch. A hoci nie všetko v závere úplne presvedčilo, postava Cormorana Strika je natoľko zaujímavá, že človek má chuť zistiť, ako sa jeho príbehy budú vyvíjať ďalej.
Cesta je drsný postapokalyptický román o otcovi a synovi, ktorí putujú zničeným svetom a snažia sa prežiť. Kniha sa číta rýchlo a svižne, no emocionálne je veľmi náročná. McCarthy ide priamo na hranu hlad, zima, choroba, strach a strata nádeje sú prítomné na každej strane.
Príbeh sa sústreďuje najmä na samotné prežitie a vzťah otca a dieťaťa. Filozofické či existenciálne otázky nie sú rozvíjané priamo, skôr zostávajú v pozadí ako tichý dôsledok extrémnych podmienok. Pre niekoho to bude silné a otrasné čítanie, pre iného až príliš surové.
Cesta je kniha, ktorá ukazuje svet zbavený všetkých istôt. Neponúka útechu ani jasnú pointu, skôr necháva čitateľa stáť uprostred prázdnej krajiny a rozhodnúť sa, čo si z nej odnesie.
Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania je tichý, melancholický príbeh o mužovi, ktorý sa snaží pochopiť vlastný život, priateľstvá a roky, ktoré mu ušli medzi prstami. Murakami vytvára nádhernú atmosféru osamelosti a každodenných rituálov varenie, plávanie, túlanie sa mestom a práve táto obyčajnosť je niekedy silnejšia než všetky záhady v knihe.
Dej otvára veľa otázok, ale úmyselne ich neuzatvára. Nie je to detektívka ani príbeh s jasnou pointou. Je to vnútorná cesta človeka, ktorý nikdy celkom nezapadol a hľadá miesto, kam patrí. Niektoré scény sú krásne filmové, iné zostávajú zámerne nejasné. Murakami skôr buduje náladu než odpovede.
Kniha bude najviac rezonovať s tými, ktorí poznajú ticho samoty, rutinu všedných dní a túžbu pochopiť svoj vlastný život. Neponúkne veľkú myšlienku, ale zanechá jemný, dlhý dozvuk.
Román Arthur & George ma príjemne prekvapil tým, že som vôbec netušil, kam ma zavedie. Barnes veľmi presvedčivo vykresľuje dve odlišné postavy a ich svety Arthura Conana Doyla a Georgea Edaljiho zasadené do bohatej, kultúrnej, no zároveň hlboko nespravodlivej britskej spoločnosti. Najsilnejšia je atmosféra doby: presuny, hotely, nové sídla, večerné izby a pocit dobrodružstva, ktorý sa mieša s tichým nepokojom. Príbeh Georgea odhaľuje desivé zlyhanie policajného a súdneho systému, ktoré pôsobí znepokojivo aj dnes. Záver je otvorený a bez veľkej katarzie, no práve tým zostáva realistický a pravdivý. Literárne veľmi kvalitný román, ktorý skôr núti premýšľať než ponúka jednoduché odpovede.
Súmrak dňa je tichý, elegantný román o mužovi, ktorý si dal ciel byt najlepsim v svojej roli. Postava butlera Stevena je silna nie cez akciu, ale cez lojalitu, sebadisciplinu a stoicky profesionalizmus. Najkrajšie v knihe je prostredie Anglicka stare sidla, pokojne cesty a introspektivne zastavky, ktore upokojuju a zaroven nutia zamysliet sa nad vlastnym zivotom. Vztah s Miss Kenton zostava len medzi riadkami, co nie je slabina knihy, ale skor realisticky obraz zmeskaneho nacasovania citov. Zaverecny rozhovor s komornikom v dochodku je silny moment, ktory podciarkne ideu, ze zivot mozno pretecie rychlo, ak zijeme len podla role a nie vedome. Pre mna prijemna kniha, ktora ma vsak prekvapivo upokojila a nechala vo mne chut viac vnimat ticho, cas a vlastny kompas.
Knihu som čítal prvýkrát a pôsobila na mňa skôr pokojne než dramaticky. Je cítiť, že ide o starší text, ale práve to mu dodáva zvláštnu atmosféru odstupu. Oran a celé prostredie som si vedel dobre predstaviť teplo, prázdne ulice a pomalé plynutie času počas epidémie. Dej je skôr pozorovací, bez veľkých zvratov, a kniha sa viac sústredí na to, ako ľudia reagujú na izoláciu a dlhé čakanie než na samotný mor.
Najviac ma zaujal skôr vedľajší pohľad postava Cottarda, ktorý sa počas epidémie cítil slobodnejšie než v „normálnom“ živote. Pripomenulo mi to obdobie pandémie, keď mestá stíchli a svet sa na chvíľu spomalil. Záver pôsobí ticho a realisticky, bez veľkých odpovedí, skôr s myšlienkou, že všetko sa raz skončí a život ide ďalej.
Pre mňa to bola pokojná, premýšľavá kniha s príjemnou atmosférou, aj keď bez silného emocionálneho dopadu.
Knihu som si požičal bez veľkých očakávaní, vyzerala staro a zapadnuto, no hneď ma prekvapila svojou aktuálnosťou. Barnes píše o mladosti, kamarátstvach, prvých vzťahoch a o tom, ako si človek spätne pamätá vlastný život a často úplne inak, než sa stal. Zaujalo ma rozprávanie staršieho muža, ktorý zisťuje, že čas, spomienky a vina sa v nás miešajú zvláštnym spôsobom.
Najsilnejšie boli pre mňa úvahy o tom, kde všade sme boli v mladosti slepí, čo sme prehliadli alebo nepochopili, a ako sa človek spätne pýta, či žil život naplno, alebo len „preplával“. Záver je otvorený a skôr vyvoláva nepokoj než odpovede, ale práve tým má kniha silu. Je to veľmi tichá, ale úprimná reflexia o pamäti, rozhodnutiach a o tom, ako si vytvárame vlastnú verziu minulosti.
